Fenomén Matovič

Autor: Ľubor Bystrický | 15.3.2011 o 13:20 | (upravené 15.3.2011 o 13:25) Karma článku: 9,12 | Prečítané:  1999x

Igor Matovič žiari na mediálnej scéne spôsobm, ktorý mu môžu závidieť mnohé "celebrity". Je za jeho prezentáciou iba neskrotná túžba po popularite? Domnievam sa, že skutočnosť je trochu iná. 

 

 

Pred rokom o ňom takmer nikto nevedel. Dnes možno s veľkou pravdepodobnosťou predvídať, že málokto ovplyvní ďalšie osudy súčasnej koalície tak ako on, a máločo rozvíri hladinu nášho politického rybníka tak, ako neočakávané nápady  tohto na pohľad sympatického  „Trnafčana" s figliarskym úsmevom.

Igor Matovič je stelesnením pojmu nepolitická politika, aj keď v mierne skarikovanej podobe. Nemá väzby na žiadne inštitucionalizované zoskupenia tvoriace hierarchickú štruktúru mocenských elít, je vďaka vlastnej šikovnosti zámožný, ale závislosti na majetku sa rovnako  šikovne zbavil. Netúži byť ministrom ani prezidentom (zatiaľ). Hovorí si čo chce, a robí si, čo sa mu zapáči.

Názory, ktoré hlása majú svoje racionálne jadro,  a v ľúbivej polohe ľudového rozprávača ich štedro ponúka  prostredníctvom médií, vrátane  donášky do domu tisícom slovenských domácností cez svoje (pardon manželkine) inzertné noviny.

Názory, ktorých  podstatou je presvedčenie alebo skôr intuitívna predstava, že politika by mala byť predovšetkým službou verejnosti, obci, mestu štátu. Prosto naivné (podľa väčšiny politikov) predstavy obyčajných ľudí.   

Každá minca má dve strany. Nech už sa názory naňho a na jeho počínanie akokoľvek líšia, málokoho nechávajú ľahostajným. Takže, dobre ja mať Matoviča. Minimálne preto, že narúša zabehané koľaje straníckej koalično-opozičnej haravary. V jeho počínaní je čaro nechceného. Pripomína nám všetkým, ale predovšetkým politikom, že aj u nás by politika už konečne mala vykročiť do dvadsiateho prvého storočia cestou nasmerovanou vyše stopäťdesiatročným vývojom spoločností vyspelej časti civilizovaného sveta, a opustiť  definitívne duchovný svet dávnej minulosti a móresy, ktoré si vyslúžili označenie panské huncútstvo. Kto pozná Kalinčiakovu „Reštavráciu" alebo videl starší slovenský film „Zemianska česť" nakrútený na motívy tejto hry, rozpozná bez problémov v zmýšľaní a počínaní našich súčasných politických elít maniere politiky druhej polovice devätnásteho storočia, poznačenej  životnou filozofiou dožívajúcej šľachty. Táto sa postupne  pretransformovala na princíp fungovania politiky známy pod pojmom partokracia- vláda strán a húževnato sa v našich končinách drží pri živote dodnes, bez ohľadu na rôzne  -izmy, ktoré vtláčali pečať spoločenskému vývoju u nás za posledných vyše sto rokov.

Politika v spomínanej civilizovanej časti sveta, do ktorej aspoň formálne už patrí aj naša republika, výrazne úspešnejšie, aj keď nie bez problémov, napĺňa očakávania verejnosti o svojom pravom poslaní v službe občanovi a o politikoch ako o služobníkoch a nie suverénnych, arogantných a nadovšetko hrabivých vládcoch- panstve.  Moderná politika je najmä a predovšetkým umením- umením  hľadať a nachádzať riešenia problémov aj v zložitej spleti protichodných záujmov a vplyvov, s pohľadom upretým ďaleko za jedno volebné obdobie. Vyžaduje si okrem iného  rešpekt voči partnerom, bez ohľadu na to, na ktorej strane opozično-koaličnej barikády momentálne stoja. A tiež schopnosť viesť vzájomný dialóg v rovine vecných argumentov a nie v devastujúcej atmosfére vzájomných urážok, osočovania a zosmiešňovania.

Igor Matovič  skôr podvedome, ale veľmi výstižne nastavuje krivé zrkadlo pomerom na našej politickej scéne uväznenej v stojatých vodách vzájomnej nevraživosti, aj vyše dvadsaťjeden rokov po páde starého režimu. Starého psa novým kúskom nenaučíš. Lenže u nás to vyzerá tak, že aj noví adepti na miesto na politickom výslní si akosi prirýchlo osvojujú móresy politických matadorov a žiadny prílev novej krvi sa nekoná. A tak  môže Igor Matovič pokojne pripravovať založenie svojej vlastnej strany.

Mimochodom, strana SaS získala od svojich voličov v júnových voľbách celkom 307 287 platných hlasov. Z nich dalo 38 429 prednostný hlas Igorovi  Matovičovi. Neviem, či si túto skutočnosť  uvedomoval Richard Sulík, keď neveľmi liberálne, ale o to ráznejšie a s tečúcimi nervami (ako sám priznal), vyhodil Igora Matoviča z poslaneckého klubu SaS.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?