Pred nedávnom som sa s prekvapením dozvedel, akú hrozbu pre zdravý vývoj a svetlú budúcnosť verejných financií predstavujú naši živnostníci. Potichu a potmehúdsky zneužívajú situáciu a pokojne si žijú na úkor zamestnancov. Taký živnostník zaplatí napríklad ročne na odvodoch asi 1700 Eur, zatiaľ čo chudák zamestnanec trikrát toľko. A to nie je všetko. Väčšina z nich nie sú ozajstní živnostníci, ale iba zakamuflovaní zamestnanci, ktorí „živnostníčia" takpovediac z donútenia.
Na medializovaní tejto témy ma zarazilo niekoľko vecí. Po prvé zjavná snaha účelovou z kontextu zložitého problému vytrhnutou argumentáciou navodiť vo verejnosti atmosféru nepriaznivo naklonenú voči živnostníckemu stavu. Zdanlivo jednoznačná a nespochybniteľná ilustrácia problému s uvedením konkrétnych čísel je bohužiaľ ukážkou populistickej demagógie. Na príklade sumy odvodov mi okrem na hlavu postavenej podstaty celej záležitosti prekáža aj zamlčiavanie faktov a vytŕhanie vecí z kontextu. V skutočnosti nie odvody živnostníkov sú nízke, ale neprimerane vysoké sú odvody zamestnancov, lepšie povedané odvody, ktoré za nich platia zamestnávatelia, čo im zvyšuje nákladovú položku ceny práce a v konečnom dôsledku znižuje čistú mzdu zamestnanca. Živnostník platí odvody zo základu vyrátaného z príjmov za predchádzajúci rok zálohovo celý nasledujúci rok, bez ohľadu na to, či vôbec nejaký príjem bude mať. Na rozdiel od zamestnanca živnostník nie je povinne poistený nemocensky a pre prípad straty zamestnania, a ak sa nepoistí dobrovoľne, tak príslušné odvody samozrejme neplatí. Je všeobecne známe, že na to, aby zarobil, živnostník sa musí denno-denne starať, nestačí mu prísť včas na pracovisko. Rovnako nemá istotu pravidelnej mesačnej odmeny za vykonanú prácu a nepozná ani takú samozrejmosť, akou je platená dovolenka v dĺžke až päť týždňov ročne. Zhrnuté a podčiarknuté: živí sa prosto sám, je odkázaný sám na seba a má sa čo obracať.
Ak je dnes na trhu práce situácia, ktorá umožňuje deformovať pracovno-právne vzťahy, nie je to vina živnostníkov, a nie oni by sa mali predovšetkým postarať o nápravu. A náprava by nemala byť vedená pod sloganom „ Zrušiť neoprávnené výhodné postavenie živnostníkov", ale snahou hľadať skutočne spravodlivé a vyvážené riešenie problému.
Čo ma však pri všetkom chápaní zložitosti dnešnej situácie zarazilo najviac, je to, kto celú vec verejne rozvíril. Predstaviteľ vraj stredno - pravej vládnej koalície. Tej, čo by si mala strednú vrstvu, ktorej autentickými a nenahraditeľnými predstaviteľmi sú práve živnostníci, chrániť ako oko v hlave.
Kto pozná širšie súvislosti spoločensko - historického vývoja západnej civilizácie, vie, akú významnú úlohu v ňom zohrala a naďalej zohráva tá spoločenská vrstva, ktorú označujeme pojmom stredná trieda. Tvoria ju najmä samostatne zárobkovo činní ľudia, po našom živnostníci. Oni sú bez zveličovania fundamentom, na ktorom sa upevňovali a budovali základy občianskej spoločnosti. Oni stáli na počiatku vytvárania toho, čomu dnes hovoríme trh, svojím inovatívnym potenciálom sú zárukou jeho trvalého zdravého rozvoja. Úcta k poctivej práci, tak vlastnej ako aj k práci druhých, fortieľ a etika v podnikaní sú neodškriepiteľnými charakteristikami tejto spoločenskej triedy všade tam, kde bez násilnej ruptúry už dlhé desaťročia funguje a spoluvytvára etický, sociálny a materiálny rámec spoločnosti.
Tvoria ju ľudia vnútorne slobodní, vedomí si vlastnej zodpovednosti za svoje osudy, a teda sebavedomí, od štátu a jeho inštitúcií nežiadajú nič viac, ani menej, len aby vytváral prostredie, ktoré bude čo najmenej hatiť ich vlastnú iniciatívu. Aj preto boli a sú tŕňom v oku všetkým odrodám autoritatívnych režimov a ich predstaviteľom. Večne živý mumifikovaný vodca proletariátu Vladimír Uljanov, zvaný Lenin, ich považoval za smrteľnú hrozbu pre svoju proletársku revolúciu a nemilosrdne ich likvidoval. Jeho duševne spriaznení súputníci v bývalom Československu za ním v ničom nezaostávali. V priebehu päťdesiatych rokov minulého storočia živnostníkov a celú strednú triedu dôsledne a dôkladne zlikvidovali. Nemohli však odstrániť objektívne existujúce potreby, ktoré táto spoločenská skupina uspokojovala. A tak vzniklo v lone budovania údajne beztriednej a vraj spravodlivej spoločnosti pre reálny socializmus typické zoskupenie - fuškári. S nimi prišli aj také príznačné javy, ako je šlendrián, podvádzanie zákazníka, neúcta k poctivej profesionálnej zručnosti, nekvalitná a pritom predražená práca a zatajovanie príjmov pri daňových odvodoch do štátnej pokladnice. Neduhy, ktoré bohužiaľ nezanikli ani vyše dvadsať rokov po tom, čo vraj definitívne odzvonilo reálnemu socializmu.
Domnievam sa, že definitívny návrat do normálu vo veľkej miere ovplyvní aj to, ako sa bude u nás dariť obnove poctivého živnostníckeho stavu. Že pri tom zohrávajú významnú úlohu aj jednotlivé vládnuce koalície a vlády, je snáď každému jasné.
Stredná vrstva je pilierom spoločnosti. Hospodárska prosperita Slovenska v súčasnosti spočíva viac-menej na troch automobilkách a jednej oceliarni. A akékoľvek poryvy na zahraničných trhoch ju výrazne ovplyvňujú. Chýba jej to jemné a rozmanité pradivo tisícov samostatne aktívnych ľudí, ktorí prispievajú výrazným spôsobom nielen k rastu domácej agregátnej spotreby, ale aj k zmierňovaniu dopadov vonkajších vplyvov nielen na hospodársku stabilitu Slovenska.
Majme stále na pamäti, že ak sa má spoločnosť hýbať dopredu úspešne a zdravo, potrebuje silnú, prosperujúcu a rozmáhajúcu sa strednú triedu.
