Už sú to vyše dva roky, čo na slovenskom politickom nebi žiari hviezda Ivety Radičovej. Ohliadnuc sa za jej osudmi, je na mieste otázka, či je to hviezda-stálica alebo skôr kométa, ktorá sa znezrady zjaví, ohúri svojou jagavou prítomnosťou, aby sa vzápätí rovnako rýchlo vytratila - zmizla z očí. Ale, ako sa ukazuje, nie z mysle. Čo je jej poslaním? Oslniť náhle a pôsobivo a svojím jasom zatieniť a zakryť nevábne, ba až odpudzujúce javy a činy strany , prostredníctvom ktorej sa jej politická kariéra začala alebo má byť stelesnením očakávaní a túžob po politike a politikoch, ktorí zmysel svojej činnosti vidia predovšetkým v službe verejnosti?
Kto si spomína, ako ju pred šiestimi rokmi spektakulárne posadil do kresla ministerky sám predseda SDKÚ, aby pozametala črepy, ktoré narobil jej predchodca a pomohla prinavrátiť lesk blednúcej značke SDKÚ? Zjavne presvedčila, pretože o rok priniesla na kandidátke strany vyše 205 000 preferenčných hlasov a prekrúžkovala sa z pozície trojky na jasnú jednotku. Jej potenciál sa naplno prejavil v prezidentských voľbách, kam ju predseda strany poslal - zlé jazyky tvrdia - údajne z nie práve najušľachtilejších pohnútok, v očakávaní jej nezdaru v neľútostnom súboji s ostrieľaným, bezškrupulóznym veteránom. Takmer milión získaných hlasov však ukázal, že aj na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí si želajú v politike slušnosť, poctivosť, elementárnu vzájomnú úctu voči partnerom, protivníkov nevynímajúc, a hlavne napĺňanie predvolebne notoricky omieľaných a po úspešných voľbách rýchlo zabúdaných sľubov o politike v službách občana-voliča.
Iveta Radičová sa v očiach väčšiny svojich priaznivcov nepochybne stala stelesnením túžobných očakávaní po politikoch, ktorých sila nespočíva v sile hlasu a intenzite urážok, verejného ponižovania a znevažovania protivníka, ale v sile vnútorného presvedčenia, v úpornom hľadaní cesty k všeobecne prijateľným kompromisom bez straty vlastnej tváre a v schopnosti rozpoznať neviditeľnú deliacu čiaru, za ktorou sa končí cesta kompromisu a začína pozvoľný pád do bezzásadového oportunizmu.
Po pochabom úlete a následnom krátkom zaváhaní predviedla, čo znamená pojem integrita osobnosti a svojím rozhodnutím nastavila latku morálky v politike do výšin v našich končinách nevídaných.
Prišlo neočakávané rozhodnutie predsedu SDKÚ stiahnuť sa z kandidátky. Mnohí, možno aj ona sama uverili, že to bol oneskorene, ale predsa vypočutý hlas vlastného svedomia, ktoré ho naviedlo na cestu pokánia a že to bol aj prísľub morálnej očisty, nielen vlastnej, ale i strany, ktorá svojho času vybojovala víťazný boj o záchranu Slovenska, aby napokon po ôsmich rokoch vládnutia, ku koncu dosť dýchavičného, skončila v rovnakom bahne klientelizmu a straníckych kšeftov ako jej smutne známi predchodcovia.
Jasné víťazstvo v straníckych primárkach a nominácia na post líderky strany potvrdená 223 762 preferenčnými hlasmi v júnových voľbách 2010, akoby potvrdzovali všeobecné presvedčenie, že ústredný motív predvolebnej kampane - hlásanie zmeny a očisty politického života - nebol len osvedčeným predvolebným trikom.
Omyl. Už rokovania o zostavení novej vlády ukázali, že prím hrá opäť veľký manipulátor. Šikovne vmanévroval do súboja o dôveryhodnosť vlastných predvolebných sľubov a ich následnú vzájomnú elimináciu dvoch koaličných partnerov. Zabil dve muchy jednou ranou, zdanlivo posilnil pozíciu strany a jej nominantky - premiérky, v skutočnosti však zasial medzi partnerov semeno vzájomnej nedôvery, ktoré aj jeho pričinením vyklíčilo a rozmnožilo sa ako nebezpečná a nevykoreniteľná burina, ktorá otravuje ovzdušie, oslabuje sily a súdržnosť koalície, ale predovšetkým podlamuje jej autoritu v očiach verejnosti. A najmä, plní čoraz zjavnejší cieľ - hádzaním stále väčších polien pod nohy vlastnej premiérke ju vystavuje rastúcemu psychickému tlaku so zrejmým úmyslom - primäť ju k rezignácii, nie však na post šéfky vlády, ale na ambíciu meniť a zmeniť politiku na svoj obraz. To, čo on a jeho družina potrebujú, je poslušná, milá bábka, a nie svojprávna vedúca osobnosť. Má to však jeden háčik: Iveta Radičová si je nepochybne vedomá svojej ceny.
Ona a Ivan Mikloš sú dve najvýraznejšie a najpopulárnejšie tváre SDKÚ, strany, ktorá nesporne výrazne ovplyvnila osudy Slovenska za uplynulých trinásť rokov. Ak ich doposiaľ vnímala verejnosť odlišne, tak len ako predstaviteľov dvoch autonómnych, ale nie nezlučiteľných prístupov k riešeniu zásadných spoločenských a politických problémov. Ju s vysoko vyvinutým zmyslom pre morálne hodnoty a presvedčenie o ich nutnej prítomnosti aj v politike, jeho skôr ako chladného, racionálne uvažujúceho technokrata. Vzájomné súperenie a rozdielne náhľady však neboli považované za nič pozoruhodné, pociťovali sa iba ako prejavy odlišnosti vyplývajúce z rozdielnosti pováh dvoch osobností.
Udalosti posledných mesiacov a týždňov však čoraz zjavnejšie odkrývajú pravú povahu a podstatu rozdielnych ciest, ktorými sa hlavní protagonisti začali od seba vzďaľovať. V skutočnosti ide nie o názorový, ale o svetonázorový stret. Stret, z ktorého sa začína vynárať zásadný konflikt dvoch svetov. Sveta ideí a ideálov, v ktorom sa aj politika riadi a v zásadných veciach podriaďuje všeobecne uznávaným princípom etiky a morálky, a sveta, kde tieto hodnoty nahradili materiálne statky a presvedčenie, že politika je ten jediný správny biznis s trvalým ziskom v hre, kde víťaz berie všetko a sám určuje a podľa potreby aj mení pravidlá.
Najbližšie dni ukážu nielen to, ktorý z týchto dvoch svetov predstavujú reprezentanti politickej strany, čo pred rokom tak vehementne presviedčala voličov o potrebe zmeny a sama seba vydávala za jej nositeľa, ale aj to, kto za koho kope (ako sa spieva v jednej piesni skupiny Elán).
V našom bezduchom materiálnom svete sa aj myslenie zglajchšaltovalo. Zvykli sme si na prvoplánovo prostoduché utilitárne úvahy. Mnohí z nás nie sú schopní pochopiť a pripustiť, že sú ešte stále medzi nami ľudia, ktorých činy motivujú aj ušľachtilejšie pohnútky než len okamžitý osobný prospech. A tak panuje vo verejnosti (novinárov nevynímajúc) rozšírené presvedčenie, že aj počínanie premiérky nie je ničím iným ako hrou na zachovanie popularity motivovanou jediným cieľom - zasadnúť o tri roky v Grasalkovičovom paláci do kresla pána domu. Nezdieľam tento názor.
Nech už to však v utorok dopadne akokoľvek, do popredia sa čoraz nástojčivejšie natíska otázka: ako ďalej, pani premiérka?
Ale to je už iná téma.