Prvý rok zmeny - čakanie na zmenu trvá

Autor: Ľubor Bystrický | 23.6.2011 o 8:24 | (upravené 23.6.2011 o 10:03) Karma článku: 2,85 | Prečítané:  558x

Zavŕšenie prvého roku spravovania vecí verejných pod patronátom súčasnej vládnej zostavy poskytuje príležitosť pre hodnotenia z rozmanitých uhlov pohľadu. Jeden z nich ponúkam na zamyslenie v širších súvislostiach.

Prvý rok zmeny - čakanie na zmenu trvá

Napriek očakávaniam podaktorých prežila koalícia prvý rok svojho mandátu. Dozneli hodnotenia aj samohodnotenia, súdy aj odsudky, každý si mohol vybrať podľa svojho gusta. A posúdiť, nakoľko sa naplnili jeho očakávania a túžby. Čo všetko sa za rok zmenilo.  Podľa jedných sme na dobrej ceste, škandály sa riešia transparentnejšie, kradne sa v menšom. Podľa druhých vládne nekompetentná a večne rozhádaná zostava, neschopná dohodnúť sa na čomkoľvek.

V tejto spleti rôznorodých  názorov a hodnotení postrádam jeden uhol pohľadu. Zhodnotenie roku vlády z hľadiska napĺňania ústredného motívu minuloročnej kampane strán súčasnej koalície- motívu zmeny. Nešlo pritom o hocijakú zmenu. Malo ísť o zmenu podstatnú, zmenu paradigmy a z nej vyplývajúcej novej politickej kultúry.

A aká je po roku horúca súčasnosť? Skeptik by povedal, nič nové pod slnkom a bohužiaľ, nebol by ďaleko od pravdy. Prvou a podstatnou starosťou víťaznej zostavy bolo opäť krájanie svadobnej koaličnej torty. Ten dostal teplárne, tamten zas energetiku, ďalší diaľnice a tomu sa ušli eurofondy. A tak ďalej, a tak podobne. 

Opozícia zúri, pretože súčasťou „zmeny" je aj vymetanie inštitúcií verejnej a štátnej správy a dosadzovanie nových verných nielen na šéfovské stoličky. Mimochodom, dal si už niekto námahu spočítať, koľko nás takéto pravidelné  povolebné personálne cunami stojí?   Koľko miliárd by sa mohlo zmysluplne minúť, keby tieto miesta neboli vnímané len ako trafiky na jedno volebné obdobie? .

Opäť a znova sa presviedčame, že strany sú tu pre straníkov a nie pre občanov. A štát to nie sme my, ale oni. Prečo je to tak a kedy sa to zmení, kedy nastane tá skutočná túžobne očakávaná zmena?  Myslím si, že pri hľadaní príčin súčasného stavu vecí verejných je nevyhnutné obzrieť sa späť do minulosti.

Do novembra 1989 sme tu mali politický systém poznačený vládou jednej strany - komunistickej. Táto štátostrana mala svoju pozíciu večne vládnucej strany zakotvenú dokonca aj v ústave, takže voľby boli v podstate zbytočnou formálnou fraškou, a tak ich aj väčšina ľudí vnímala. „Strana" rozhodovala o všetkom a o každom. Kto nebol v Strane, bol občanom druhej kategórie. A tak sotva prekvapí, že tesne pred „Nežnou" mala Strana v pätnásťmiliónovom Československu jeden a pol milióna členov, na Slovensku vyše pol milióna. Keď začiatkom roku 1990 zmutovala na Stranu demokratickej ľavice, zostalo v nej necelých 40 000 členov. Kam sa podel zvyšok? Ako kde. Mnohí sa stali so svojimi väzbami a po desaťročia budovanými pozíciami základom súčasného establišmentu. Po úspešnej privatizácii a patričnom zbohatnutí získali opäť svoj dočasne stratený  vplyv. A ďalší sa úspešne etablovali na politickej scéne, v nových stranách, kde ruka v ruke presadzujú, zatiaľ bohužiaľ úspešne, ideológiu vlády strán, politológovia tomu vravia partokracia. A tak je pre budovanie kariéry stále dôležité byť v tej správnej strane alebo aspoň byť v nej dobre zapísaný. Ako nás učí každodenná skúsenosť, táto životná filozofia má stále množstvo svojich vyznávačov, a je taká nákazlivá, že úspešne boduje aj medzi mladou ponovembrovou generáciou.

A ako sa zbaviť tejto nezdolnej pliagy?  Budovaním občianskej spoločnosti. Tá už svoje korienky na Slovensku zapustila a derie sa k životu v podobe stoviek občianskych aktivistov, združení, prosto občanov, ktorým nie sú veci verejné ľahostajné. Stále však čaká na svojho spojenca na politickej scéne. Z času na čas sa vynoria strany, ktoré vzbudzujú nádeje, aby zas rovnako rýchlo zapadli do zabudnutia. Pred poslednými voľbami sa takou stranou javila mnohým, vrátane autora týchto riadkov, strana SaS. Jej súčasný strmhlavý pád na dno preferencií je výrazom opäť raz sklamaných túžobných očakávaní. Možno sa spamätá, a možno ešte doba stále nedozrela, pretože tí správni budúci politickí lídri zatiaľ nosia na chrbte školské tašky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?