Nemocnice bez lekárov, zem bez ľudí

Autor: Ľubor Bystrický | 1.12.2011 o 15:25 | Karma článku: 12,87 | Prečítané:  1117x

V posledných dňoch sa mi často v mysli vynárajú spomienky na osobnú skúsenosť s realitou stavu nášho zdravotníctva starú takmer tri roky.

Všetko sa to začalo nevinným korčuľovaním na zamrznutom petržalskom ramene v mrazivom januárovom popoludní. Náhle prišiel pád, prenikavá bolesť v pravej ruke, ktorá zostala nehybne uväznená v rukáve bundy a v okamihu celá napuchla. Našťastie nemocnica na Antolskej bola na dohľad a tak som sa po vlastných dopravil pred dvere pohotovostnej ambulancie. Po chvíli vyšla sestrička a na otázku čo mi je, som stručne opísal svoju nehodu. Neveriacky pokrútila hlavou a s vypísanou žiadosťou ma poslala oproti na röntgen. So snímkou som sa vrátil a dozvedel sa, že musím chvíľu počkať, pretože pán doktor niekam vybehol. Nečakal som sám. Asi po desiatich minútach vysvitlo, že pán doktor  ešte neprišiel. To už moja ťažko skúšaná trpezlivosť dostávala riadne zabrať a tak som zabúchal na dvere ambulancie po tretí raz. Tentoraz to sestrička nevydržala a vyšla s pravdou von. Pán doktor vybehol operovať. Na moju zdesenú otázku ako môže naraz operovať a zároveň  slúžiť na pohotovosti, len pokrčila plecami. Nemo som prehltol všetky pripravené výčitky a rázne výhrady k výkonu pohotovostnej služby a čakal na príchod pána doktora. Prišiel asi o desať minút a ihneď ma zavolal do ambulancie. Oznámil mi, že mám vykĺbený lakeť a pohyblivú zlomeninu oboch kostí, a že to zrejme bude treba operovať.  Povedal som mu, že nemám ani najmenšiu chuť stráviť čo len deň v nemocnici a požiadal ho, nech sa to pokúsi napraviť. Po krátkom zaváhaní súhlasil. Vyšlo to, ale pri kontrolnom  röntgenovaní, kosti rupli späť. Doktor zahlásil, že sa ide poradiť na oddelenie, zobral snímku a odišiel. Asi o päť minút sa vrátil aj s ošetrovateľom.  Rázne povedal, že operácia je nevyhnutná a naliehavá. Priamo v ambulancii mi vyplnili papiere potrebné na príjem, odobrali krv, spravili nevyhnutné predoperačné vyšetrenia a už som aj s ošetrovateľom upaľoval na oddelenie ortopédie, pretože traumatológia, kam som mal pôvodne namierené, bola plná podobných borcov- neúspešných chodcov a rekreačných športovcov. Na izbe putovali šaty do skrine pri posteli a ja do postele v očakávaní chodu ďalších udalostí. Zanedlho vošiel mladík, tak tridsiatnik, predstavil sa a povedal, že nás bude operovať. Teda mňa a môjho spolutrpiaceho tiež korčuliara s trieštivou zlomeninou holennej kosti, ktorý prerušovane skučal od bolesti. Pán doktor Iľja (priezvisko viem, ale nepoviem), nám obom veľmi podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, čo nás čaká a neminie, vrátane alternatív operačných postupov a možných pooperačných komplikácií. Ešte pripomenul, že službu na operačke má doktor - a vyslovil meno. Na naše zvedavé pohľady dodal, že kolega je z Palestíny. K tejto medzinárodnej zostave pribudla na operačnej sále anestéziologička z Ukrajiny.

V nemocnici som strávil nasledujúce štyri dni, plné chvíľami neskutočných zážitkov, pevne odhodlaný, čo najskôr odtiaľ vypadnúť. Cez rozsušené nedoliehajúce okná  niečo vyše dvadsaťročnej ruiny prefukoval mrazivý vietor a radiátory zjavne nestačili vyrovnávať teplotný hendikep. Lekári a sestričky behali po oddelení vo filcových kabátoch a roznášali uzimeným pacientom prídavné prikrývky. Postupne som si zvykal na to, že ošetrujúci lekár je súčasne na oddelení, v ambulancii, a medzitým operuje. Sestričky sa zjavili raz ako zdravotné sestry a vzápätí narukovali s vedrami a handrami, ako pomocné ošetrovateľky.

Neuveriteľné bolo, že to všetko zvládali v pohode a maximálne ústretoví voči pacientom. Raz som sa môjho pána doktora Iľju spýtal, ako dlho si myslí, že to vydrží do prvého infarktu. Veď ja keď sa v práci pomýlim, stlačím „delete" a vec je vybavená. Aké tlačidlo má pri omyle k dispozícii on?

V opatere a starostlivosti doktora Iľju a jeho kolegov z ďalších oddelení som zostal takmer rok. Posledný nezabudnuteľný zážitok je spojený s banálnym úkonom. Po takmer roku mi vybrali z lakťa skrutku. Predpokladal som, že si do nemocnice odskočím, skrutku vyberú a pôjdem domov. Omyl. Zákrok s lokálnou anestéziou trval zhruba hodinu, z operačného lôžka som vyskočil ako rybička, a šup- do nemocničnej postele. Ako mi vysvetlil môj skvelý doktor, zdravotná poisťovňa neuznáva jednodňovú chirurgiu, a keby som v nemocnici neprenocoval, nepreplatí jej operačný zákrok.

Po týchto skúsenostiach som sa musel úpenlivo zamýšľať nad otázkou ako je toto všetko možné dvadsať rokov po Novembri a v čase, keď Slovensko vraj úspešne završuje dlhodobý proces transformácie spoločnosti vstupom do eurozóny. A dokedy to vydrží.

 Často myslím na svojho pána doktora Iľju. S úctou a rešpektom. Či sa mu darí, či to ešte nevzdal.  Možno aj on je medzi tými, čo podali výpoveď. A nečudoval by som sa mu. Ale neverím, že je v tejto chvíli medzi tými, čo zostali doma. Určite  nenaletel majiteľovi súkromnej ambulancie a lyžiarskeho vleku v prevleku odborárskeho predáka, ktorý s odhodlaním samovraha ženie veci do krajnosti. Iľja má určite charakter a srdce a rozum na správnom mieste.  Držím mu palce, aby vytrval, on a tisíce jeho kolegov, čo zostali napriek všetkému pri svojich pacientoch. Zaslúžia si všetko, to o čo žiadajú.  Ale dôležité je aj to ako a kto to za nich žiada. Ťažko presvedčia verejnosť, ak za  nich hovorí niekto, kto s úškrnom Mefista, mozgom teroristu a dušou cynického psychopata s potešením zvestuje blížiacu sa katastrofu, ak zaraz a úplne nedosiahne všetko, čo žiada. Apelovať na jeho rozum a cit je zbytočné. Ničím z toho nedisponuje. Mal by však mať zachované aspoň zvyšky pudu sebazáchovy. Ak by sa totiž naplnil ním očakávaný  katastrofický scenár, stal by sa aj so svojimi spolu aktérmi sám jeho obeťou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?