V onen nezabudnuteľný novembrový týždeň pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme si na preplnených námestiach sľubovali lásku a verili spolu s klasikom, že láska všetko prekoná- „Omnia vincit amor.“ Skandovali sme, že nechceme násilie, že nie sme ako ONI, tí ktorých sme posielali, zahalení do nežného zamatu, rozveseleným štrnganím kľúčmi do nenávratna. Ich, výhradných vlastníkov jedinej pravdy, ktorí tu vládli vyše štyridsať rokov a tvrdo a neúprosne vnucovali všetkým svoje jedine správne videnie sveta a jeho usporiadania pod heslom – „ Kto nejde s nami, ide proti nám!“
Kto nešiel s nimi, sakramentsky si to odskákal aj s celou svojou rodinou, niekedy až do tretieho kolena. A napriek tomu sme sa s nimi lúčili s láskou a nehou. Veď my sme boli tí INÍ. Vydržalo nám to aspoň ten jeden týždeň. Opojení nečakaným triumfom víťazstva moci bezmocných, nepočúvali sme varovné slová Karla Kryla, že skutočnú pravdu o sebe sa dozvieme, až si začneme vládnuť sami, a že z toho vôbec nebudeme nadšení.
Karel už vyše dvadsať rokov medzi nami nie je a my mu nemôžeme povedať: „ Mal si pravdu, Karči.“ Tých vyše štyridsať rokov nás poznačilo. Všetkých. Možno niektorých menej a iných viac. Doba, ktorú sme v každodennej šedi prežili, sa nám dostala hlboko pod kožu. Nákaza čierno-bieleho vnímania sveta, intolerancie, vzájomnej nevraživosti a z nej vyvierajúcej zloby nám opantala srdcia a zatemnila mozgy. A mnohým sa dostala tak povediac do genetickej výbavy, aby sa zhubne šírila aj v mysliach a srdciach potomkov. Žije tu s nami naďalej aj po štvrťstoročí. Stále sa jej nedokážeme zbaviť a zdá sa, že zasiahla aj generácie tých, čo vtedy ešte neboli na svete alebo sa iba hrali na pieskovisku.
Cestujeme voľne a bez obmedzení po svete, pokiaľ na to máme. Nakupujeme v takých istých hypermarketoch a nákupných centrách a platíme rovnakou menou ako obyvatelia Viedne, Ríma, Paríža, či Berlína. Len dačo, čo sa nedá kúpiť v žiadnom z nich, nám mnohým stále chýba.
Tolerancia je vzťah. Založený na vzájomnej empatii. Pocite spolupatričnosti bez ohľadu na vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu, miesto bydliska, národnosť, náboženské vyznanie , či fandenie športovému klubu.
Vďaka referendu budeme po siedmom februári o sebe vedieť o čosi viac. Čo sme zač. Kto vlastne sme. A kam sme to za tých uplynulých dvadsaťpäť rokov dotiahli.
Veľa šťastia, Slovensko.