Očividne spokojný a sebavedomý David Cameron, v štýle víťazného vojvodcu, podával v priamom prenose z centrály protivníka situačnú správu poddaným jej Veličenstva. Štýlovo- pod britskou zástavou- v duchu tradícií. My ostatní sme sa dozvedeli, čo všetko bude Spojené kráľovstvo v budúcnosti z rozmanitej ponuky bruselského jedálnička akceptovať a čo nie. Spoločný trh samozrejme áno. Voľný pohyb kapitálu a služieb, akoby nie. Veď tie tvoria vyše šesťdesiat percent HDP kráľovstva. Voľný pohyb pracovnej sily áno- ale s výhradami a za podmienok, ktoré si samo určí. Žiadny problém, veď s tým všetkých dvadsaťosem lídrov súhlasilo, ako opakovane zdôrazňoval prvý minister vlády jej Veličenstva. V žiadnom prípade však Británia nikdy neprijme Euro a odmietne akékoľvek pokusy o ďalšie prehlbovanie integrácie.
Dvadsaťsedem lídrov členských krajín odsúhlasilo a priznalo Spojenému kráľovstvu privilegované postavenie. Nevedno či v dôsledku únavy z nekonečných nočných rokovaní alebo pod vplyvom pôžitkov zo skvelej britskej kuchyne zrušili jeden zo základných princípov existencie Únie- zásadu rovnoprávneho postavenia všetkých jej členov.
Niežeby sa aj doposiaľ nevyskytovali výnimky z tohto pravidla. Výnimky osobitného zreteľa a s časovým obmedzením platnosti. Mimochodom, žiadna iná členská krajina ich v minulosti nezískala toľko ako Británia. „Quod licet Iovi, non licet bovi“, vedeli už starí Rimania. Novinkou však je fakt, že piatkovým rozhodnutím Rady získal jeden členský štát privilegované postavenie tak povediac bez akýchkoľvek obmedzení.
Vraj s tým ostatní súhlasili. Čo im zostáva, veď nás všetkých aj samých seba v posledných týždňoch presviedčali ako veľmi Únia Britániu potrebuje. Opačne to zrejme neplatí. Británia má svoj Commonwealth, a EÚ môže byť aj naďalej jeho súčasťou ak bude rešpektovať osobitný status svojho výnimočného člena.
Človek pomaly začína chápať generála de Gaula, blahej pamäti, ktorý neústupčivo roky úspešne blokoval prijatie UK do vtedy ešte EHS.
Po pravde treba pripomenúť, že britský premiér nie je prvým, kto si svoje domáce problémy chodí riešiť do Bruselu. Stalo sa módou sezóny prísť domov a pochváliť sa svojim voličom, čo všetko sme v tom hniezde neprajníkov pre nás a naše dietky vybojovali.
Príklady priťahujú. Vynára sa otázka. Kto bude ďalší. Kto zatúži stať sa ďalším členom spolku privilegovaných? Alebo budeme mať niekoľko Únií? Čo vy nato pán Schäuble?
Premiér Cameron zdôrazňoval, že toto je začiatok novej a silnejšej Únie. Únia vraj potrebuje reformu. Reforma, aj vzhľadom na uvedené nestačí. Ak má šancu prežiť, Únia je zrelá na zásadnú rekonštrukciu. Z tohto kedysi vábneho spoločného domu sa stalo neprehľadné bludisko, plné prečudesných nadstavieb a zákutí, v ktorých sa nikto nevyzná a kde vládnu nikým nevolení byrokrati a spravujú ho politickí údržbári z rodu opotrebovaných vyslúžilcov.
Zjavne nastal čas na dôkladnú inventúru. „Benefit and cost analysis“, ako vravia za Atlantikom. Vrátane zodpovedania na základné otázky. Kam až sa chce Únia rozšíriť? Kam vlastne smeruje? A aký to má celé zmysel?
Pre pripomenutie, na počiatku stáli vizionári a dohoda o uhlí a oceli. Vizionári zdá sa vymreli, inak je všetko po starom. Iba uhlie a oceľ nahradili ropa a plyn. Ale je tu aj čosi navyše. To najvzácnejšie. Nesporné výdobytky , ovocie vyše šesťdesiatročného úsilia. Ak sa ich ľahkovážne zriekneme, skončí aj Únia.