reklama

Pravica –ľavica alebo o pochopení doby

Klasické delenie politickej scény na pravicu a ľavicu je vo svojej podstate produktom  spoločenských a sociálnych premien, ktoré dala do pohybu na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia priemyselná revolúcia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pred vyše 150 rokmi sa dali do pohybu spoločenské sily, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili formovanie politickej scény priemyselne najvyspelejšej časti sveta. Dialo sa tak celkom prirodzene po línii rozhodujúceho stretu záujmov vtedajšej spoločnosti. V dominantnej sfére konfliktu skupinových záujmov – vo vzťahu vzájomnej ekonomickej závislosti rozhodujúcich aktérov prebiehajúcej priemyselnej revolúcie a s ňou súvisiacej industrializácie sa postupnej sformovali dva antagonistické prúdy.

Bezprostredným kolbišťom sa stal trh práce, jadrom konfliktu bol problém pracovných, sociálnych a spoločenských podmienok existencie jednej zo zúčastnených strán priemyselného, ale aj poľnohospodárskeho robotníctva, a rovnako otázka spravodlivej deľby hmotných výsledkov pracovného procesu, teda vzájomný podiel ceny vykonanej práce a vloženého kapitálu na vytvorenej nadhodnote vyjadrenej mierou zisku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Posunutie ekonomických vzťahov do centra spoločenského diania – ich definovanie ako nezmieriteľného konfliktu – a prijatie konfrontácie ako spôsobu jeho vyriešenia, výrazne ovplyvnilo nielen charakter politiky, ale aj budúci vývoj v Európe na nasledujúcich vyše sto rokov. Stalo sa tiež živnou pôdou pre vznik ideológií, ktoré priviedli ľudstvo do katastrofy dvoch svetových vojen. „Totalitarizmus pramení v relativizácii hodnôt, spočíva vo viere v nadradenosti materiálneho sveta nad svetom duchovným a v neobmedzenom potenciáli oslobodených ľudských schopností „, uvádzajú autori J.Luxmoore a J. Babiuchová v knihe „Vatikán a červená zástava“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebol to však len K. Marx a jeho nasledovníci, ktorí kriticky skúmali daný stav a ponúkali riešenia. Aj mnohí predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi so znepokojením sledovali ľudsky neúnosné postavenie robotníctva a príkru nespravodlivosť v podmienkach ich sociálnej a spoločenskej existencie. V oficiálnom sociálnom učení rímskokatolíckej cirkvi, v encyklike „Rerum novarum“ vydanej v roku 1891, odsúdil pápež Lev XIII. sociálnu biedu a nespravodlivosť, ktorej zdrojom je bezhraničná ľudská chamtivosť a postavil ju do protikladu s princípmi kresťanskej lásky a učenia evanjelia. Zároveň však striktne odmietol akceptovať marxistické revolučné postuláty ako aj prebiehajúce spoločenské zmeny a dovolával sa zachovania stavovskej spoločnosti, ktorá je daná Bohom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na tejto báze sa postupne profilovali základné politické koncepty riešenia spoločenských, sociálnych, ekonomických, a teda politických vzťahov spoločnosti – identifikované ako pravica a ľavica.

Kritická reflexia spoločenského vývoja a s ňou súvisiaca sebareflexia sa stali základným predpokladom pre zásadnú profiláciu dominantných politických prúdov. Rozhodujúca časť ľavicových strán vo vyspelej časti Európy akceptovala pravidlá pluralitnej parlamentnej demokracie a postupne sa stala legitímnou súčasťou parlamentného systému. Radikálna časť sa odčlenila, aby našla svoj výraz v stranách boľševického typu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobný proces prebiehal od začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia aj na pravej strane politického spektra. Živnou pôdou celospoločenského procesu radikalizácie bola katastrofálna ekonomická a sociálna situácia väčšiny obyvateľstva európskych krajín v dôsledku útrap spôsobených prvou svetovou vojnou. Jeho katalyzátorom bola neschopnosť vtedajších elít uspokojivo riešiť nahromadené ekonomické a sociálne problémy. Príčinu tejto neschopnosti je potrebné hľadať aj v pokračovaní politiky založenej na skupinovom či národnom egoizme a na imperiálnej rozpínavosti. V týchto postojoch doznieval primitívny kapitalizmus devätnásteho storočia, ktorý staval svoje sebecké záujmy nad celospoločenské hodnoty. Ďalší vývoj v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia viedol k eskalácii napätia založeného na nezmieriteľnosti protichodných politických koncepcií.

Prvá polovica dvadsiateho storočia poznačila osudy ľudstva tým najtragickejším spôsobom. Politika tvrdošijného presadzovania vlastných cieľov za každú cenu a agresívneho imperialistického egoizmu, založená na konfrontácii a nezmieriteľnosti, priviedla napokon ľudstvo do dvoch najstrašnejších celosvetových vojen zavŕšených ukážkou schopnosti človeka zbaveného etických zábran úspešne vyhubiť ľudstvo ako také a ohroziť existenciu života na zemi v jeho vyššej ako jednobunkovej forme.

Tragická skúsenosť s nacistickým režimom a boj o vlastné prežitie nestáli iba pri vzniku medzinárodnej protinacistickej koalície, ale ako osudová nevyhnutnosť spojili v spoločnom boji proti neľudskej diktatúre pravicu s ľavicou vo väčšine európskych krajín. A hoci sa po víťaznom zavŕšení hrôz druhej svetovej vojny svetová koalícia čoskoro roztrieštila na úskalí nezmieriteľných ideológií a svetovládnych ambícií hlavných protagonistov, okrem vzniku bipolárneho sveta rozdeleného povestnou železnou oponou položila v časti Európy základy novej politickej kultúry .

Vytriezvenie z pochabých snov o svetovláde v tragickej reflexiii vlastnej existencie v ruinách zničenej Európy, viedli aspoň tých osvietenejších k poznaniu o slepej uličke politiky založenej na konfrontácii a nezmieriteľnosti ideológií.

Úspešnou platformou prekonávania antagonizmov minulosti postavenou na hľadaní prieniku spoločných pozitívnych cieľov pre budúcnosť, sa stal koncept sociálneho štátu. Tento sa pokúsil skĺbiť na báze inštitucionalizovaného stáleho dialógu (v klasickom ponímaní kapitálu a práce) antagonistické záujmy predstaviteľov podnikateľských stavovských organizácií s predstaviteľmi odborových zväzov za aktívnej spoluúčasti vládnucej politickej reprezentácie. Na báze tohto modelu sa začali vytvárať predpoklady pre postupnú konvergenciu ideových prúdov klasických ľavicových a pravicových zoskupení. Začali sa uvoľňovať väzby medzi politickými stranami a spoločnosťou.

Spoločensko-politické zmeny, hospodársky rozmach a masový nástup nových technológií poznačil zásadným spôsobom postupnú premenu sociálnej štruktúry spoločnosti západného sveta. Grandiózny projekt obnovy vojnou zničenej Európy podnietený veľkolepým projektom Marshallovho plánu nepoložil iba základy hospodárskeho rozkvetu tej časti kontinentu, ktorý ho prijal. Znamenal tiež nástup nových moderných technológií, ktoré podmienili zásadnú premenu materiálnej základne spoločnosti. Tieto premeny priniesli aj nové myšlienkové prúdy, odmietajúce staré modely konfrontácie nezmieriteľných ideológií. Prispeli tak k vzniku novej politickej kultúry založenej na úsilí prekonávania antagonizmov hľadaním spoločných východísk, aby napokon odštartovali už vyše polstoročia pokračujúci proces európskej integrácie.

Sociálna štruktúra západnej spoločnosti, charakterizovaná čoraz väčšou rozmanitosťou a jemnejšie diferencovanou štruktúrou založenou na mnohorakej vzájomnej previazanosti a závislosti jemného pradiva vzťahov, vytvorila jeden z predpokladov rozvoja modernej občianskej spoločnosti.

Tak ako je dnešný materiálny svet nepodobný tomu spred 150 rokov, je aj moderná spoločnosť západného sveta na hony vzdialená od klasického triedneho modelu popisovaného K. Marxom. Kto by dnes v tomto svete hľadal typických predstaviteľov sociálnych tried, tak ako ich popísal v polovici devätnásteho storočia K. Marx, hľadal by márne. Stali sa súčasťou histórie. Tak, ako sa vytratili masy námezdne pracujúcich proletárov, ktorých spájala prakticky celoživotná existenčná závislosť na konkrétnom vlastníkovi konkrétnej továrne, rovnako by sme v dnešnom vyspelom svete márne hľadali typického vykorisťovateľa – kapitalistu – vlastníka .

Pri bližšom pohľade na spoločnosť západného sveta nepochybne zistíme, že prešla za posledných stopäťdesiat rokov pôsobivým vývojom. Zjavný je jej materiálny rozkvet a vedecko-technická prevaha. Tie sú však predovšetkým produktom zásadných zmien v duchovnej sfére. Tak ako sa táto spoločnosť (alebo skôr spoločnosti, pretože napriek nespochybniteľným spoločným menovateľom ide o rôzne spoločnosti) menila a vyvíjala, menil sa aj jej charakter. Pojmy práca a kapitál sú síce stále aktuálne a naplnené reálnym obsahom, ale identita nositeľov deja spoločensko-ekonomických vzťahov sa zásadne zmenila, tak ako sa zásadne zmenila sociálna štruktúra spoločnosti Tieto zmeny poznačili charakter a rozmanitosť vzťahov, ale aj ich vzájomnú previazanosť a význam pre život jednotlivca i spoločnosti. Ľudské aktivity, ktoré označujeme pojmom práca vo všeobecnosti zospoločenštili a vytvorili jemné pletivo mnohorakých vzťahov a závislostí rozprestierajúcich sa po celej planéte bez ohľadu na vzdialenosti, kontinenty, hranice. Nemožno poprieť skutočnosť, že hybnou silou tohto vývoja bola práve spoločnosť slobodného západného sveta. S postupnou premenou jednotvárnej sociálnej štruktúry spoločnosti devätnásteho storočia k dnešnej mnohofarebnej rozmanitosti dochádza aj k posunu akcentov v jej hodnotovom systéme. Dominantný stret záujmov vnímaný ako starosť o každodenné materiálnej prežitie ustúpil do úzadia, aby uvoľnil miesto palete vzťahov a záujmov charakterizovaných v skratke pojmom „kvalita života“. Jeho zmyslom je prežitie života každého jednotlivca, ako plnohodnotného naplnenia neopakovateľnej jedinečnej skutočnosti. 

„Samotné trhy nedokážu vytvoriť sociálny a etický základ, ale potrebujú ho, aby mohli fungovať, silná občianska spoločnosť je základom nielen pre dobre fungujúcu vládu, ale i pre zdravý trhový systém“ – konštatuje A. Giddens vo svojej knihe Tretia cesta a jej kritici. Je nespochybniteľnou skutočnosťou, že dobre a zdravo sformované trhové prostredie je živnou pôdou pre úspešné napredovanie spoločnosti a jej rozvoj, nielen tým, že preň vytvára optimálny materiálny predpoklad, ale aj preto, že vhodne formuje základný rámec spoločensko-ekonomických vzťahov a závislostí. Rovnako nespochybniteľným je fakt, že človek je vo svojej prirodzenej podstate tvor sociálny a tento aspekt zásadným spôsobom ovplyvňoval vývoj homo sapiens od prvopočiatkov podnes. Z neho odvodený princíp solidarity ako základný etický faktor vytvárania spoločenských väzieb nie je žiadnym objavom, či vynálezom revolucionárov devätnásteho storočia, ale trvalo prítomným determinantom napredovania spoločnosti. Už spomínaný A. Giddens v spomínanej knihe Tretia cesta a jej kritici definuje občiansku spoločnosť, ktorá si ctí pravidlá a zásady slušnosti ako fundamentálnu podmienku ekonomickej prosperity.

Zhrnúc napísané možno konštatovať, že základná deliaca línia medzi demokratickou pravicou a ľavicou dneška pri riešení tradičných politických, sociálnych a ekonomických problémov nespočíva na konfrontačnom základe nezmieriteľných zásadných postojov, vyjadrených kategorickým bezalternatívnym ANO-NIE, ale na vzájomne prijateľnom kompromise vyjadrenom hľadaním odpovede na otázku – AKO ?Práve táto zásadná premena vzťahu vytvára predpoklad čeliť novým výzvam spoločne.

Významné zmeny životných podmienok spôsobili rôznorodejšie a početnejšie rozvrstvenie sociálnej štruktúry spoločnosti, než tomu bolo povedzme pred sto rokmi. To má za následok aj zmenu kvality a početnosti dominujúcich vzájomných vzťahov, záujmov, protirečení a konfliktov medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami a skupinami. Pradivo, ktoré vytvára spomínané interakcie, je čím ďalej tým jemnejšie a zložitejšie, a často sotva postrehnuteľné. Vzájomné prepojenia, závislosti a hierarchické usporiadanie vzťahov tvoria inštitucionálny rámec spoločnosti. Ten má svoju viditeľnú - legitímnu podobu, ale popri nej jestvuje aj sieť vzťahov a previazaností, tak povediac mimo tohto legitímneho rámca odovzdávania, deľby a kontroly moci a teda povedané lapidárne – ovplyvňovania, vládnutia a ovládania. Jej postupné prerastanie do legitímnych štruktúr, ambícia presadzovať sa v nich aj mimo nich a dominovať v čoraz väčšom rozsahu je jedným zo znepokojujúcich trendov, ktoré zo sebou priniesol úžasný rozmach spoločnosti západného sveta v posledných desaťročiach, a ktorého najviditeľnejším prejavom je jav zvaný globalizácia. 

Finančné korporácie a investičné fondy stoviek anonymných vlastníkov spravujú okrem správnych a dozorných rád najatí „námezdne“ pracujúci manažéri. Z historicky jedného konkrétneho vlastníka - majiteľa sa vyvinuli pomerne komplikované a často neprehľadné vlastnícke vzťahy, kde dominujú rovnako nie vždy identicky motivované záujmy po čo najvyššom zisku. Rovnako osudová previazanosť pôvodného vlastníka s dôsledkami vlastných rozhodnutí sa dnes rozptýlila a rozložila na spomínané záujmové skupiny nie však rovnomerne a rovnakým dielom. V anonymite korporácií sa jednoznačný vzťah medzi právomocou rozhodovať a osobným dopadom dôsledkov zlých či nesprávnych rozhodnutí rozplynul. Tento jav – typický dôsledok globalizácie – sa vynára ako vážny celospoločenský problém v širokom kontexte spoločenských , politických a hospodárskych vzťahov a ich perspektívy. Dôsledky nezodpovedných rozhodnutí konkrétnych anonymných jednotlivcov doliehajú na čoraz väčší počet tých, čo v rozhodovacom procese figurujú iba ako bezbranný objekt.

V dnešnom svete charakterizovanom mnohorakými spletito previazanými vzťahmi je vzájomná závislosť nespochybniteľná. Nikto nie je ostrovom sám pre seba. Žiadna akokoľvek mocná a dominantná skupina nie je osamote schopná odolávať dlhodobo a úspešne sústredenému tlaku globalizačných trendov. Mohutný rozmach nových technológií v priebehu druhej polovice minulého storočia spôsobil zásadnú zmenu charakteru a zmyslu takých po stáročia nemenných pojmov, akými sú čas, vzdialenosť, dostupnosť či bezprostredné ohrozenie. Trend zvaný globalizácia sa však predovšetkým podpísal pod vznik úplne nových javov a skutočností, ktoré vyvolávajú pochybnosti o stabilite a legitimite inštitucionálneho rámca spoločnosti, vytváraného v dôsledku spoločenského vývoja za posledných vyše dvesto rokov.

Jedným zo spomínaných javov je vznik nových mocenských paralelných štruktúr, ktorých legitimita je z hľadiska formálnych kritérií západnej demokracie iluzórna, ale ich faktická moc a vplyv sú prakticky neobmedzené a neobmedzované, pretože vymknuté spod akejkoľvek formálne legitímnej spoločenskej kontroly konajú podľa vlastných pravidiel, sledujúc bezhranične, bezohľadne a výlučne vlastné záujmy.

 Ich dnes už hrozivá suverénna pozícia sa vytvárala pozvoľna na pozadí dynamických zmien podmienených spoločenským pohybom, ktorý akceleroval od polovice päťdesiatych rokov minulého storočia vývoj na Západe, a ktorého motorom sa stal najmä nebývalý technický a technologický pokrok v tejto časti sveta .

Prienik spomínaných paralelných štruktúr do inštitucionálneho rámca spoločnosti je čím ďalej zjavnejší. Rovnako ich vplyv na každodenný život jednotlivca. Prejavy ich pôsobenia čoraz častejšie pripomínajú virtuálnu realitu hrozivej predstavy Orwellovej vízie sveta – 1984. Predstavujú nielen latentnú, ale predovšetkým bytostnú hrozbu pre demokracie západného typu, pretože podrývajú hodnotové základy, na ktorých tieto spoločnosti spočívajú, a ktoré sú nenahraditeľným predpokladom ich ďalšieho zmysluplného rozvoja. Svojím vplyvom účinne paralyzujú funkčnosť inštitucionálneho rámca spoločnosti, vrátane systému politických strán tradičného typu.

V praktickej politike sa tento vplyv prejavuje stieraním rozdielov v konkrétnych postojoch, postupoch a krokoch medzi stranami klasickej pravice, stredu či ľavice. Spoločným menovateľom nie je len zjavná absencia etických princípov a ideových zásad, či ideologických postulátov pri realizácii politiky, ale v konečnom dôsledku aj prehlbujúca sa nedôvera občana- voliča voči reprezentantom tradičných politických zoskupení . Dôsledkom sú opakované excesy vo forme „neočakávaných“ volebných úspechov marketingových politických zoskupení založených na lákavej ponuke zázračného riešenia zámerne vyberaných a mediálne do vedomia a podvedomia voliča nástojčivo vtláčaných tém.

S postupujúcou globalizáciou sa paradoxne napĺňa biblický príbeh. Celá planéta sa stáva archou Noemovou. Nič, čo sa v reálnom čase odohrá v hociktorom, aj v tom najzastrčenejšom kúte, sa nedeje bez bezprostredného, priameho či nepriameho vplyvu na dianie hocikde inde na svete. Je na ňom zatiaľ dosť miesta pre všetkých. Ale je tu čím ďalej tým menej miesta – bez ohľadu na veľkosť, význam a vzdialenosť – pre sebazničujúce konfrontácie a pokračujúce bezohľadné chamtivé snahy o bezvýhradnú dominanciu, postavenú na totálnej negácii iných.

Problém zvaný globalizácia a najmä jeho spomínané sprievodné javy sú skutočnou zásadnou výzvou pre politické elity na prahu nového storočia, výzvou spoločnou. Žiadny optimistický koniec dejín na obzore, v duchu predstáv F. Fukuyamu, sa nečrtá.

Vychádzajúc z filozofických postulátov a ideových zásad, na ktorých sa súčasná rozhodujúca časť politického spektra demokratického sveta vyprofilovala, sú namieste očakávania, že úsilie o nové usporiadanie vzťahov vrátane nevyhnutnej premeny inštitucionálneho rámca spoločnosti západného sveta so zachovaním jej základných hodnôt, čiže slobody, t.j. zodpovednej voľby jednotlivca, plurality názorov, rovnakej možnosti ich prezentácie a obhajoby, ústavne zakotvenej deľby moci pod účinnou spoločenskou kontrolou a participáciou občanov na tvorbe a prijímaní závažných rozhodnutí, hospodárskym rozvojom podmieneným zachovaním a zveľaďovaním životného prostredia ako aj rovnosťou šancí, sa stanú stredobodom a spoločným cieľom úsilia demokratických politických síl tak naľavo ako i napravo od pomyselného stredu politického spektra pri obhajovaní a upevňovaní výdobytkov, ktoré sú výsledkom spoločných snáh vyše stopäťdesiatich rokov formovania modernej spoločnosti západného sveta.

Ľubor Bystrický

Ľubor Bystrický

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  33x

Nevzdávam sa nádeje, že zdravý rozum raz dorazí aj do našich končín, a prevezme vládu vecí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu