Prekročiť svoj tieň

Autor: Ľubor Bystrický | 12.10.2016 o 8:57 | Karma článku: 2,20 | Prečítané:  257x

Nasledujúci text vyšiel v lete roku 2000 v mesačníku Dilema. Myslím si, že mu čas na aktuálnosti nič neubral.

Sú v živote človeka chvíle, keď ho vír udalostí vytrhne z bežného zažitého stereotypu, aby ho náhle vrhol do neočakávaného sveta ťažkých, mnoho ráz osudových skúšok, o akých sa mu predtým ani nesnívalo. Niekedy sú to skutočne iba chvíle, okamihy, v ktorých sa môže zvrtnúť osud a nasmerovať ďalší život do úplne nových končín. Niekedy však osudový zvrat prichádza pozvoľne, takmer nebadane, aby neúprosne vystavil človeka na dlhú dobu ozajstným skúškam charakteru. V takýchto chvíľach sa nielen naplno obnažuje charakter človeka, ale vystavený osudovým skúškam podáva človek svedectvo o svojom ozajstnom presvedčení, o duchovnom svete a hodnotách, na ktorých tento svet spočíva, ale najmä o vlastnej vnútornej sile a nezlomnosti alebo naopak o úbohej malosti zbabelej duše.

            Okoliu sa pritom často naskytne obraz na prvý pohľad neočakávaných až zarážajúcich zmien. Spod masky dobráka a pokojného občana, starostlivého otca rodiny sa zrazu vykľuje bezohľadný netvor, zo skromného utiahnutého tichošľapa arogantný mocibažný uzurpátor, zo svätuškára cynický pôžitkár. Sú však aj opačné javy. Nenápadný, nevýbojný, na prvý pohľad bezvýhradne  poslušný a vrchnosti oddaný človek sa pod náporom ťarchy osudových skúšok neláme ako krehká trstina, neohýba poslušne a ustráchane šiju, ale mohutnie, zoceľuje sa a mení sa na skalu, o ktorú sa trieštia tie najprudšie výboje.  Stáva sa oporou nielen svojmu osudu, ale aj osudom svojich blízkych.

            Či už je to vôľa niekoho vyššieho alebo zákonitosť iného druhu, odkrývanie charakterov je takmer výlučne podmienené stretnutím s osudovou skúškou. Mnohé obludné zjavy, ktoré sa zapísali tým najhorším spôsobom do pamäti ľudstva, by boli prežili celý život v ústraní, vážení a uctievaní svojím najbližším okolím a takto by zostali aj v spomienkach, keby neboli postretli svoju životnú šancu. A rovnako by sa bolo povodilo tým, ktorí svojím správaním a postojmi v kritických chvíľach niesli svoj kríž statočne a nad očakávanie obdivuhodne.

            Stretnutiam s osudovými skúškami nie sú však vystavení iba jednotlivci. Často sa na križovatke dejinných zvratov ocitnú celé národy. To, ako obstoja, nezávisí iba od duchovnej sily, odhodlania a statočnosti bežných občanov, či od pevnosti zásad, na ktorých v dôsledku vlastného  vývoja to-ktoré spoločenstvo spočíva. Kľúčovú úlohu neraz zohrávajú osobnosti, ktoré v danej chvíli stoja na čele spoločnosti.  Nie každý vyvolený sa prejaví ako povolaný, hodný svojho postavenia. Osobné zlyhania prinášajú potom smutné až tragické následky nielen pre nich samotných, ale pre celý národ. A tieto následky často pretrvávajú roky a desaťročia.

            Na takúto osudovú križovatku sa dostalo Slovensko pred siedmimi rokmi. To, čo sa mnohým na počiatku javilo ako vytúžený cieľ, začiatok hviezdnych čias, sa postupne začalo meniť na nočnú moru. Z očakávaného vzletu k nebeským výšinám sa odrazu  stal pozvoľný a nezadržateľný pád do temnôt národnej katastrofy. Sympatický chlapák, usmievavý zjav s podmanivým talentom prúdu sladkých rečí a omamných sľubov sa postupne, možno nevdojak, možno nechtiac, ale zjavne v opojení mocou a s výdatnou pomocou verných pätolízačov menil na bezohľadného uzurpátora, ktorý vydal krajinu napospas tým najhorším z najhorších lotrov.

            Ďalší vývoj udalostí je dostatočne známy. A tiež jeho neradostné dôsledky pre Slovensko, ktoré musíme dodnes znášať všetci. A platiť často veľmi vysokú daň. Zbaviť krajinu povesti prašivej ovce a bremena hospodárskych, ale najmä spoločenských škôd, bude údelom ešte na mnoho rokov. Na ilustráciu stačí pripomenúť, ako bezbolestne vhupli do prestížnych zoskupení NATO a OECD naši traja vyšehradskí susedia a čo všetko muselo teraz urobiť Slovensko pre to, aby dosiahlo rovnaký cieľ. A tiež to, v akom poľutovaniahodnom stave navzájom znepriatelenej, rozvadenej a rakovinou chaosu a bezprávia postihnutej spoločnosti sa dnes naša vlasť nachádza.

            Bola to skutočne ťažká a náročná skúška, pre jednotlivcov, pre národ, pre celé Slovensko. A ešte sa neskončila. Sme len na začiatku cesty k náprave. Ale sme na začiatku správnej, jedinej správnej cesty. Namieste je poznámka – mohlo sa to skončiť aj horšie. Začiatok konca po septembrových voľbách spred dvoch rokov bol výsledkom úsilia a odhodlania mnohých. Bol aj výsledkom prebudenia sa spoločnosti, jej mobilizácie, prekonania vlastnej malosti, zrieknutia sa úzko egoistických a skupinovo či stranícky ohraničených záujmov. Aj keď mnohé z toho, s čím sme sa chceli definitívne rozlúčiť, je tu, zdá sa, znova, iba v inej podobe. Aj keď zďaleka nie všetko ide tak, ako sme si predsavzali, jedno je isté – spoločnosť sa pohla dopredu a tento pohyb neustáva.

            Mohlo to dopadnúť aj horšie, mohli sme sa dodnes potácať kdesi na hranici zabudnutia, vydedenia zo slušnej spoločnosti, na pokraji národnej záhuby. Že sa tak nestalo, je zásluhou mnohých. Známych aj neznámych.

            Akosi sa však zabúda na jedného muža. Prišiel do vysokého úradu priamo z hniezda, z ktorého vzlietli na Slovensko tí najlačnejší dravci. Zdal sa byť východiskom z núdze, kompromisom v čase, keď po náhlej smrti legendárneho Alexandra Dubčeka zavládla akási apatia a na post prvého muža v štáte, ktorý sa javil po Dubčekovom odchode až bezútešne uprázdnený, zasadol, aspoň také zavládlo všeobecné presvedčenie, úplne bezproblémový kandidát. Ten, od ktorého sa vlastne nič mimoriadne neočakávalo. Navonok poslušný a lojálny voči svojmu rodnému hnutiu a jeho neohrozenému vodcovi, na druhej strane nekonfliktný vo vzťahu k vtedajšej opozícii. Akosi bezbolestne vkĺzol do najvyššieho úradu, netušiac, že sa vydal na vlastnú krížovú cestu. Postupne začal skutkami napĺňať svoje slová z inauguračného prejavu o odhodlaní byť  dobrým prezidentom všetkých občanov, stáť na strane práva a spravodlivosti. Slová, ktoré všetci, najmä jeho rodní, brali iba ako formálne verbálne zvraty. A tak prvotný úžas rodných vystriedalo podozrenie, ktoré postupne prerástlo do otvoreného nepriateľstva. Stal sa pre vodcu nepriateľom číslo jeden, sústom, na ktorom si napokon veľký vodca vylámal zuby. Najväčšie úsilie predsedu hnutia a jeho najvernejších sa počas dlhých piatich rokov sústredilo na likvidáciu arcizradcu. Nezastavili sa pred ničím. Ani pred verejným hanobením, psychickým a fyzickým terorom, neváhali siahnuť na jeho najbližších a spôsobiť dlhodobé utrpenie jeho synovi. Každé ďalšie príkorie však znásobovalo jeho sily, každé utrpenie mu pomáhalo vytrvať v odhodlaní. Z najvyššieho úradu sa stal kríž. Niesol ho statočne a neochvejne. Kto z nás rodičov si nedokáže predstaviť utrpenie otca, ktorému takým zvráteným spôsobom spravia z dieťaťa týraného rukojemníka, bezbrannú obeť úchylných zámerov. A zdá sa, že to mnohým dodnes nestačí. Nechutná a nevkusná kampaň v súvislosti s nedávnym odchodom mladého muža, o ktorého nevine vydal svedectvo nezávislý sudca,  do zahraničnej služby štátu je dôkazom o morálnej zvrhlosti  časti populácie Slovenska. Je viac ako poľutovaniahodné, že sa do tejto kampane nechali vtiahnuť aj podaktorí predstavitelia dnešnej koalície. Tej, ktorej od počiatku statočne držal chrbát. Posmeľoval, povzbudzoval ju a stal sa jej duchovným patrónom. Kto si dnes spomenie, ako často a dobrovoľne sa dokázal postaviť do čela v prípade nápravy mnohých zákonných paškvilov účelovo schvaľovaných mašinériou parlamentu, jeho zástoje pri petícii a následnom neslávne-slávnom májovom referende spred troch rokov. Referende, ktoré definitívne stmelilo dovtedy rozdrobenú opozíciu do jednotného bloku. O jeho vytrvalom úsilí o obhajobu Slovenska na medzinárodnej scéne. O tom, že sa stal jediným dôveryhodným a vo svete váženým reprezentantom krajiny, na ktorú celý civilizovaný svet začal pozerať ako na nepodarok v srdci Európy.

            Napokon prišla vytúžená chvíľa úľavy. A preňho odmena tak typicky slovenská. Tí, ktorých vo svojom úrade prerástol a priveľmi začal vyčnievať, odrazu preňho nenašli dôstojné miesto, kde by mohol zúročiť všetok ten kapitál, ktorý pre Slovensko vo svete vlastným utrpením nazbieral. Áno, Bratislavčania, ale nielen oni sa s ním rozlúčili dôstojne. Z úradu, do ktorého prišiel ako neznámy človek, odchádzal ako významný, medzinárodne uznávaný štátnik.

            V nedávnych dňoch sa Michal Kováč dožil v dobrom duševnom a fyzickom zdraví sedemdesiatich rokov. A mne sa žiada povedať, za seba aj za iných. Ďakujem, pán prezident. A veľa zdravia do ďalšieho žitia.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?