Útrapy z bezradnosti
Ťahanice okolo zákona o dvojitom občianstve sú názornou ukážkou skutočnej úrovne vzájomných oficiálnych vzťahov, ale zároveň poskytujú pravdivý obraz o kvalite partnerského dialógu pri absencii rešpektu a elementárnej úcty voči partnerovi. Úrovne a kvality na hony vzdialenej záväzku prijatému v Zmluve o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci, podpísanej v Paríži v marci 1995. Dovolím si zacitovať prvé dva články Zmluvy:
Článok 1- Zmluvné strany budú rozvíjať svoje vzťahy v duchu dobrého susedstva, dôvery a priateľskej spolupráce a budú viesť dialóg vo všetkých oblastiach spoločného záujmu.
Článok 2, ods.1) - Zmluvné strany v súlade s princípmi a normami medzinárodného práva potvrdzujú, že rešpektujú neporušiteľnosť spoločných štátnych hraníc a vzájomnú územnú integritu. Potvrdzujú, že nemajú a ani v budúcnosti nevznesú voči sebe územné požiadavky.
Toľko na ukážku zo Základnej zmluvy. Pokiaľ viem, je stále platná a dokonca v súlade s ustanoveniami v čl.22 zaregistrovaná podľa čl.102 Charty OSN, to znamená, že pri porušení jej ustanovení sa možno domáhať nápravy pred orgánmi OSN.
Zrejme si každý súdny človek dokáže predstaviť, ako by asi vyzerali partnerský dialóg a úroveň vzájomných oficiálnych vzťahov, keby sa odohrávali v civilizovanom prostredí a v rámci pravidiel ustanovených normami medzinárodného práva, vzájomné zmluvné záväzky nevynímajúc.
Namiesto toho sme svedkami divokej hry bez pravidiel, akéhosi politického wrestlingu, keď jedna strana nastolí pod zámienkou viac-menej absurdných nárokov požiadavky zasahujúce do výsostných vôd suseda spôsobom, ktorý sa vymyká akýmkoľvek civilizovaným normám a ten namiesto rozvážnej a uváženej reakcie okamžite skočí na lep a rovnako nepremyslene a prvoplánovo reaguje. Výsledkom je nekonečný a nezmyselný súboj, ktorého toxické splodiny otravujú ovzdušie vzájomnej dôvery a spôsobujú ujmu nám všetkým.
Nemožno kráčať v ústrety budúcnosti s pohľadom sústavne obráteným do minulosti a s hlavou plnou bludov, mýtov a vzájomných averzií.
Pravdou je, že osudy našich dvoch krajín sa za uplynulých sto rokov odvíjali pomerne odlišne. Slovenský príbeh je príbehom neskutočne úspešným a povzbudivým. Je príbehom inšpiratívnym. V ňom by sme mali hľadať zdroje skutočného sebavedomia, ktoré je základom dôstojného a úctyhodného konania.