Šachové partie ostrieľaného matadora

Autor: Ľubor Bystrický | 27.4.2018 o 13:53 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  436x

Robert Fico je autokrat. V politike sa pohybuje po celý svoj produktívny život. Politika v jeho ponímaní však nie je službou verejnosti,  ale sférou rôznorodých záujmov,v ktorej sa odohráva sústavný a neúnavný boj o uchopenie, 

  udržiavanie a upevňovanie  moci. Bez výhrad a obmedzení. Remeslo mocenských hier si osvojil  skutočne  na vysokej úrovni.  Dôkazom  pravdivosti  predchádzajúcich tvrdení  je aj kúsok, ktorý predviedol pred očami verejnosti v hre zvanej „Chceme novú vládu“.

Keď ho starý lišiak Béla pritlačil k múru, vymyslel si spakruky  dômyselný plán ako vyviaznuť zo šlamastiky so zdravou kožou bez straty kvetinky a chvíľu sa pritom tváriť pokorne. Až do okamihu keď s patričným úškrnom a nepatričnou poznámkou  odovzdával abdikačný list do rúk prezidenta. 

Prvým krokom  jeho sicílskej obrany bola výmena jedného Roberta za jedného Petra. Rošáda  výmeny druhého Roberta  musela dozrieť. Na to bolo potrebné  predviesť  nefunkčnosť kľúčového rezortu nomináciou vhodného bieleho koňa. Ten  sa potom usilovne potil a fňukal, až kým  nespáchal  v priamom televíznom prenose politické harakiri.  Cesta k výmene za druhého Roberta bola voľná a znechutenému prezidentovi republiky nezostalo nič  iné iba ju potvrdiť ústavnoprávnym aktom.  La comedia é finita.  Človek má nutkanie zatlieskať,  aj keď mu nefandí.

Zaslúžený potlesk si nepochybne užil na včerajšom narýchlo zvolanom sneme strany, kde navyše dostal na dôvažok  milý darček. Zmenou stanov priblíži  organizačnú štruktúru  svojho Smeru  na obraz štátostrany, ktorá ho  odkojila.  O všetkom bude rozhodovať sám s pritakávaním nepočetného politbyra.

Neodškriepiteľným  výsledkom vyše desaťročnej dominancie strany  vraj sociálnej demokracie  je stagnácia a pokračujúci sociálny regres spoločnosti Slovenska,  poznačený pozvoľným  návratom  do minulosti  charakterizovanej  existenciou privilegovaných  skupín stavovskej spoločnosti. Vplyvných zoskupení oligarchov a im slúžiacich silových štruktúr z prostredia súdnictva a polície.

Väčšina občanov Slovenska však tento model odmieta.  To je ten pravý dôvod spontánne prejavenej nespokojnosti a zdanlivo nečakané prebudenie  vzdoru, ktorý vďaka odhodlaným tínedžerom opakovane zapĺňa námestia našich miest.  Väčšina občanov Slovenska si nespochybniteľne želá a túži žiť v štáte, v ktorom  vládne zákon bez výnimiek a kde politika je službou verejnosti a politik  jej služobníkom. 

Kde ho však hľadať. V súčasnej opozícii? V tomto prečudesnom zoskupení bizarných  postavičiek, pištiacich po predčasných voľbách? Čo ponúkajú ako alternatívu okrem nekonečných neplodných tlačoviek? Aký program okrem seba prezentácie?  Podaktorí už v minulosti šancu dostali. A ako to dopadlo? Škoda reči.

Na skutočnú alternatívu Slovensko stále čaká. Do volieb sú dva roky. Času dosť na to, aby sa podnietená  tak povediac spoločenskou objednávkou preplnených  námestí, sformovala skutočná alternatíva. S jasným a dôveryhodným programom a s predstaviteľmi s čistým štítom.

Isto sa takí medzi nami nájdu. Napríklad spomedzi organizátorov  mítingov na námestiach. Až zmaturujú a obhája diplomovky budú mať viac času na premýšľanie o vlastnej budúcnosti. Trebárs o tom, že z námestia sa síce dá zvrhnúť vláda, ale vláda ulice je v skutočnosti prejavom stavu krajnej núdze.

Na úspešné  uskutočnenie trvalých zmien má demokratický štát vytvorené osvedčené, funkčné inštitúcie a účinné mechanizmy, ktoré sú jedinou zárukou cesty k náprave  stavu vecí verejných.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Keď to príde k nám, budem kričať ako prvý

Ad: Keď Ivan Mikloš stráca cit pre mieru.

DOMOV

Rybanič chce posudok z európskeho súdu

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.


Už ste čítali?