Ako prežiť, nielen toto storočie....

Autor: Ľubor Bystrický | 1.2.2019 o 10:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  286x

Dvadsiate storočie „obohatilo“  dejiny ľudstva  o dve svetové vojny, v ktorých sa tie najvýznamnejšie objavy a vynálezy stali nástrojmi najmasovejšieho vraždenia a nivočenia.

 

Následná  konfrontácia dvoch nezmieriteľných ideológií rozpútala preteky v hromadení arzenálu zbraní hromadného ničenia do takej miery, že ich prípadné použitie by bolo znamenalo nielen definitívny zánik života na zemi, ale celkom pravdepodobne aj zánik našej planéty v podobe v akej ju poznáme.

 Narastajúca hrozba  celosvetovej katastrofy naberala postupne čoraz zjavnejšie kontúry a v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa stala súčasťou každodennej reality. Najreálnejšie začiatkom jesene 1962, v pamätný októbrový týždeň, keď sme s napätím počúvali správy o blížiacej sa konfrontácii dvoch superveľmocí a po skončení vyučovania nacvičovali organizovaný presun do protiatómových krytov v druhom podzemnom podlaží našej nedávno postavenej školy. Na to sa nedá zabudnúť. Ani na úľavu v duši štrnásťročného školáka , keď hlásateľ Ivan Balaj v nedeľu podvečer v televíznych novinách oznámil, že si to tí dvaja napokon rozmysleli.

Experiment s raketami na Kube  odhalil pred očami verejnosti neodškriepiteľne  po  prvý raz v novodobej histórii  znepokojivý fakt.  Druhou stranou mince úžasného napredovania technického a sociálneho pokroku od čias priemyselnej revolúcie v devätnástom  storočí sa stalo poznanie, že civilizácia dospela do takého štádia, kedy je schopná  pri nekontrolovateľnom  a bezohľadnom presadzovaní záujmov  mocenských vládnucich elít, bez problémov úspešne vyhubiť nielen ľudskú rasu ne tejto planéte.   Stručne zhrnuté- najväčším ohrozením budúcnosti ľudstva sa stal  človek.

Takmer celú druhú polovicu dvadsiateho storočia poznačil  konfrontačný konflikt dvoch diametrálne odlišných koncepcií usporiadania vzťahov v spoločnosti.  V počiatočnej eufórii po páde komunizmu prevládlo presvedčenie, že nastáva  nová éra, rozvoja civilizácie. Optimistické očakávania  sformuloval americký filozof Francis Fukuyama vo svojej knihe „Koniec dejín a posledný človek“. Načrtol v nej víziu takmer idylickej bezkonfliktnej budúcnosti ľudstva charakterizovanej trhovou ekonomikou    a liberálnou demokraciou.   Lenže dejiny nekončia. A budú tu s nami až do konca našich dní.

Staré ideológie nahradila nová na rozdiel od predchádzajúcich všeobecne príťažlivá – ideológia bezduchej konzumnej spoločnosti  ako modelu rajskej záhrady  plnej šťastných užitočných idiotov, prežívajúcich a napĺňajúcich svoj pozemský život v neustálom  zhone  márnotratného míňania  peňazí  na zadováženie vecí a pôžitkov, bez ktorých by sa človek v pohode a pokoji zaobišiel, keby sa nenechal ohlupovať všade prítomnou agresívnou reklamou.

Model založený na pochabej predstave  o nekonečnom raste spotreby protirečí obmedzeným možnostiam jej zdrojov. Nemáme k dispozícii inú, ďalšiu planétu, ani nevyčerpateľné zásoby nenahraditeľných surovín, ktoré  bezhlavo a zbytočne premieňame na bezcenný, život a prírodu ohrozujúci odpad. Ako raz asi budúce generácie označia túto dobu, ktorá im zanechá planétu zamorenú všade prítomným odpadom.

Okrem jadrových zbraní číhajú na ľudstvo aj iné, v konečnom dôsledku nemenej zničujúce aj keď často  zdanlivo nenápadné  nebezpečenstvá.  Zjavia sa nepozorovane, keďže ľudský mozog nám pomáha zjednodušene vnímať realitu. Vytvára a preberá stereotypy  všedných zážitkov a tak sa stáva, že skutočnosť, v ktorej žijeme nezodpovedá jej obrazu v našom vedomí. Bytie prosto predchádza vedomie.  Miera zotrvačnosti sebaklamu je individuálna.  Tí najvnímavejší, ktorí včas postrehnú  hrozbu na obzore a upozornia na ňu, poväčšine zožnú posmech a nezáujem. Taký je už osud skutočnej elity.

Keď vyšlo koncom päťdesiatych rokov minulého storočia najavo, že výsledkom stoviek  skúšok nukleárnych zbraní  je aj enormne vysoká koncentrácia  rádioaktívneho stroncia v prírodnom prostredí, ktoré sa cez potravinový reťazec dostalo až do materinského mlieka, vyvolalo to najmä na Západe  vlnu rozhorčenia verejnosti.  Prebudené občianske hnutie napokon prispelo k dosiahnutiu dohody o zákaze skúšok jadrových zbraní. Podobne to dopadlo s ukončením výroby insekticídov na báze polychlórovaných  bifenylov po zistení, že sa vďaka podobnej chemickej štruktúre zabudovávajú do tukových tkanív  ľudského organizmu.  Aj freóny skončili po tom, čo vedci prišli na to, že „požierajú“ ochranný  ozónový plášť planéty.

Masové protesty za zákaz skúšok jadrových zbraní predznamenali najmä v krajinách  západných demokracií rozmach cieľavedomých občianskych iniciatív.  Tieto sa napokon  pretransformovali do politických zoskupení  „zelených strán“.  V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa v mnohých krajinách  stali trvalou súčasťou politickej scény.  Jadrom ich politického programu  zostáva  presadzovanie filozofie trvalo udržateľnej kvality životného prostredia  ako základného predpokladu napredovania civilizácie.

Najnovšie sme bohatší o nový vedecký poznatok.  Čosi znepokojujúce sa deje v moriach a oceánoch zamorených miliónmi ton nerozložiteľného plastového odpadu.  Rozklad predsa len prebieha. S prispením morskej fauny a flóry sa makromolekuly plastov drobia  na mikroskopické  úlomky a tie sa prirodzeným kolobehom dostávajú do živých organizmov, ľudské telo nevynímajúc.  Čo sa tam s nimi bude diať zatiaľ nevieme, ale na dobrej nálade nám to rozhodne nepridá.

Pokračujúca devastácia planéty, márnotratné pustošenie a drancovanie zdrojov, koncentrácia  a narastajúca nerovnomerná distribúcia bohatstva sa  podpisujú  okrem iného aj pod  globálne humanitárne katastrofy.  Miliarda ľudí sa prejedá, miliarda hladuje a zvyšok prežíva zo dňa na deň.

 Moderné komunikačné technológie premenili svet na globálnu dedinu. Každý človek túži po pokojnom perspektívnom a materiálne uspokojivom živote. Ak ho doma nenájde hľadá inde. Predstava, že mu v tom zabránime stavaním plotov, bariér a opevnení je naivná. Pomáhajme odstraňovať príčiny  problémov namiesto hasenia  ich následkov.

Čas je čoraz vzácnejšie korenie. Z nedávno skončeného stretnutia v Davose zaznelo varovanie, že už nie je ani o päť minút dvanásť.

V roku 1985 vyšla kniha amerického spisovateľa Kurta Vonneguta  „Galapágy“.  V bizarnel fikcii ďalekej budúcnosti ľudstva , opisuje svet o milión rokov.  Genetické mutácie vyvolané rádioaktívnym žiarením po výbuchu bomby nad Hirošimou, spustia reťazovú reakciu nenávratných zmien vo vývoji človeka.  V ich dôsledku sa zmení na nepoznanie. Fyzicky sa  podobá tuleňovi.  S primerane zakrpateným mozgom, ho viac netrápia globálne problémy ľudstva . Bezstarostne  sa vyvaľuje na bieloskvúcej pláži na brehu blankytne modrej lagúny.  Blažene poprdkávajúc a chrochtajúc  v lone panenskej prírody nemyslí v obavách na budúcnosť.  Už neškodí prírode a ani  neohrozuje ekosystém.  Nie je  viac korunou tvorstva. Stal sa súčasťou potravinového reťazca, vyhľadávanou pochúťkou všade prítomných  dravých kosatiek, ktoré sa vzorne starajú o to, aby sa ľudská rasa nepremnožila nad mieru únosnosti. Príroda si napokon poradí.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kde Rómovia nie sú súčasťou problému, ale jeho riešenia

Maďarov na severe nechcú a Rómov nikde nechcú, opisujú ľudia z Martinovej.

Autorská strana Jakuba Fila

Je to akoby sme si v garáži pustili motor a ešte aj pridávame plyn

O klíme si kladieme falošné otázky.


Už ste čítali?