Rakovina

Autor: Ľubor Bystrický | 16.10.2019 o 9:08 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  783x

Skutočnosti, ktoré sa postupne vynárajú v súvislosti s vyšetrovaním vraždy mladého novinára a jeho partnerky, vyvolávajú čoraz väčšie rozhorčenie zhrozenej verejnosti.

 

Zároveň vyvolávajú oprávnené obavy  o stave jedného z troch ústavných pilierov štátnosti, ktorého zjavná erózia nahlodáva základy samotného štátu a hrozí kolapsom s nedoziernymi celospoločenskými následkami.

Pred vyše tristo rokmi prišiel , na základe skúmania historických súvislostí a vlastnej skúsenosti, anglický filozof John Locke s myšlienkou rozdelenia absolútnej moci. Navrhol oddeliť zákonnú moc od výkonnej. Následne, vyčleniť súdnu moc ako tretiu samostatnú  inštitucionálnu zložku moci. Jeho myšlienky ďalej rozpracoval  Francúz Charles Montesquieu s návrhom časovo obmedziť výkon funkcie jednotlivých predstaviteľov moci.  Optimálne fungovanie celej sústavy   mal zabezpečiť systém pák a bŕzd  „checks and balances“ založený na princípe vzájomnej kontroly vyváženého výkonu  jednotlivých zložiek moci.

Tento model sa postupne  stal univerzálnym pri tvorbe  základného inštitucionálneho usporiadania demokratickej spoločnosti. Nezávislá  zákonodarná, výkonná a súdna moc tvoria nespochybniteľné  piliere ústavného systému  väčšiny civilizovaných štátov.  Ich spoľahlivý výkon  zásadným spôsobom ovplyvňuje  fungovanie spoločnosti a perspektívu  kvality života jej súčasníkov.

Na Slovensku jeden z týchto troch pilierov, súdna moc, dlhodobo vykazuje vážne systémové poruchy  funkčnosti.  Vymkol sa spod kontroly.   Postupne si uzurpoval  výsadné postavenie . Beztrestne zasahuje do právomocí zvyšných dvoch pilierov. Z jeho predstaviteľov  sa stala hierarchicky usporiadaná kasta nedotknuteľných.  Začínajú pripomínať stavovskú spoločenskú vrstvu stredovekej šľachty.

Tak ako sa v minulosti dedili tituly a panstvá, dnes sa dedia taláre a úrady.  Nezriedka prechádzajú z otca na syna, z matky na dcéru, v nepriestrelnom uzavretom systéme nominácií a prideľovania postov.

Demonštratívne  nám dokazujú, že zákony síce platia pre všetkých, ale na nich sa nevzťahujú.

Keď sa v dôsledku zhoršenej  ekonomickej situácie začnú zmrazovať platy ústavných činiteľov, sudcovia a prokurátori si „vytrucujú“ výnimku, hoci sú nadštandardne až do smrti hmotne zvýhodnení  a materiálne zabezpečení.

Keď zákon prikáže sudcovi vyzliecť si talár po tom, ako sa rozhodol vstúpiť do politiky, odkáže nám bývalý predseda Najvyššieho súdu, že on si talár nevyzlečie.

Sú chránení ako nikto iný. Do funkcie sú menovaní doživotne a týmto aktom sa stávajú vo vlastných očiach nedotknuteľnými. Ak sa predsa len parlament pod rastúcim tlakom verejnej mienky rozhodne vystaviť zrkadlo ich bezúhonnosti  ústavným zákonom o previerkach, zakročí v ich prospech samotný Ústavný súd (ten bývalý).  Bezprecedentne zasiahne do výlučných právomocí parlamentu a vyhlási nesúlad  ústavného zákona s ústavou. Nabudúce možno zruší celú ústavu a prikáže parlamentu schváliť inú, takú onakvejšiu.

Hoci sú sudcovia verejní činitelia platení z peňazí daňových poplatníkov, aby rozhodovali vo veciach týkajúcich sa zásadných práv občanov, skrývajú svoje tváre pre očami verejnosti a tak pri spravodajstve zo súdnych siení počujeme síce hlasy jednotlivých  „ctihodností“ , ale namiesto ich tvárí vidíme spravodajské mikrofóny doplnené kúskom kravaty alebo límcom talára.  Absurdné divadlo, ktoré nemá obdobu nielen v okolitých krajinách.  

Pohár trpezlivosti pomaly preteká a každý deň prináša nové poznatky  o stupni deštrukcie samotných základov štátu, o zhubnej nákaze, ktorá ako rakovina začína rozožierať  jeho podstatu.  Spoločnosť postupne stráca dôveru v zastupiteľskú demokraciu, čo vytvára  živnú pôdu pre nástup  extrémizmu toho najhrubšieho zrna. Napriek tomu,tí čo majú konať, nekonajú.

 Platonické výzvy na samoočistu  justície sú plesnutím do vody.  Vraj väčšinu z nich tvoria slušní a čestní ľudia.  Netvrdím opak. Ale, kde sú? Zatiaľ sa neozval jediný.

Ako sa opakovane dozvedáme, konať nemôže vláda, prokuratúra, minister, hoci by všetci tak veľmi chceli.

Asi bude treba opäť vyjsť do ulíc. Sila verejnej mienky je mocná zbraň občianskej spoločnosti. 

Príležitosť sa ponúka sama. O mesiac uplynie tridsať rokov od Novembra. Tí, čo majú dnes menej ako päťdesiat ho nezažili. A ak áno, tak v detských kočíkoch alebo v školských laviciach

Milí spolupamätníci, ruku na  srdce.

Toto sme chceli?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Zmenili sme ekonomiku aj zákony, ale nezmenili sme myslenie

O Novembri 89 s jednou z hlavných tvárí.

Spievali slobode. Ale koho to zaujímalo?

Úrad vlády zorganizoval Galavečer 30 rokov slobody.


Už ste čítali?