Zároveň vyvolávajú oprávnené obavy o stave jedného z troch ústavných pilierov štátnosti, ktorého zjavná erózia nahlodáva základy samotného štátu a hrozí kolapsom s nedoziernymi celospoločenskými následkami.
Pred vyše tristo rokmi prišiel , na základe skúmania historických súvislostí a vlastnej skúsenosti, anglický filozof John Locke s myšlienkou rozdelenia absolútnej moci. Navrhol oddeliť zákonnú moc od výkonnej. Následne, vyčleniť súdnu moc ako tretiu samostatnú inštitucionálnu zložku moci. Jeho myšlienky ďalej rozpracoval Francúz Charles Montesquieu s návrhom časovo obmedziť výkon funkcie jednotlivých predstaviteľov moci. Optimálne fungovanie celej sústavy mal zabezpečiť systém pák a bŕzd „checks and balances“ založený na princípe vzájomnej kontroly vyváženého výkonu jednotlivých zložiek moci.
Tento model sa postupne stal univerzálnym pri tvorbe základného inštitucionálneho usporiadania demokratickej spoločnosti. Nezávislá zákonodarná, výkonná a súdna moc tvoria nespochybniteľné piliere ústavného systému väčšiny civilizovaných štátov. Ich spoľahlivý výkon zásadným spôsobom ovplyvňuje fungovanie spoločnosti a perspektívu kvality života jej súčasníkov.
Na Slovensku jeden z týchto troch pilierov, súdna moc, dlhodobo vykazuje vážne systémové poruchy funkčnosti. Vymkol sa spod kontroly. Postupne si uzurpoval výsadné postavenie . Beztrestne zasahuje do právomocí zvyšných dvoch pilierov. Z jeho predstaviteľov sa stala hierarchicky usporiadaná kasta nedotknuteľných. Začínajú pripomínať stavovskú spoločenskú vrstvu stredovekej šľachty.
Tak ako sa v minulosti dedili tituly a panstvá, dnes sa dedia taláre a úrady. Nezriedka prechádzajú z otca na syna, z matky na dcéru, v nepriestrelnom uzavretom systéme nominácií a prideľovania postov.
Demonštratívne nám dokazujú, že zákony síce platia pre všetkých, ale na nich sa nevzťahujú.
Keď sa v dôsledku zhoršenej ekonomickej situácie začnú zmrazovať platy ústavných činiteľov, sudcovia a prokurátori si „vytrucujú“ výnimku, hoci sú nadštandardne až do smrti hmotne zvýhodnení a materiálne zabezpečení.
Keď zákon prikáže sudcovi vyzliecť si talár po tom, ako sa rozhodol vstúpiť do politiky, odkáže nám bývalý predseda Najvyššieho súdu, že on si talár nevyzlečie.
Sú chránení ako nikto iný. Do funkcie sú menovaní doživotne a týmto aktom sa stávajú vo vlastných očiach nedotknuteľnými. Ak sa predsa len parlament pod rastúcim tlakom verejnej mienky rozhodne vystaviť zrkadlo ich bezúhonnosti ústavným zákonom o previerkach, zakročí v ich prospech samotný Ústavný súd (ten bývalý). Bezprecedentne zasiahne do výlučných právomocí parlamentu a vyhlási nesúlad ústavného zákona s ústavou. Nabudúce možno zruší celú ústavu a prikáže parlamentu schváliť inú, takú onakvejšiu.
Hoci sú sudcovia verejní činitelia platení z peňazí daňových poplatníkov, aby rozhodovali vo veciach týkajúcich sa zásadných práv občanov, skrývajú svoje tváre pre očami verejnosti a tak pri spravodajstve zo súdnych siení počujeme síce hlasy jednotlivých „ctihodností“ , ale namiesto ich tvárí vidíme spravodajské mikrofóny doplnené kúskom kravaty alebo límcom talára. Absurdné divadlo, ktoré nemá obdobu nielen v okolitých krajinách.
Pohár trpezlivosti pomaly preteká a každý deň prináša nové poznatky o stupni deštrukcie samotných základov štátu, o zhubnej nákaze, ktorá ako rakovina začína rozožierať jeho podstatu. Spoločnosť postupne stráca dôveru v zastupiteľskú demokraciu, čo vytvára živnú pôdu pre nástup extrémizmu toho najhrubšieho zrna. Napriek tomu,tí čo majú konať, nekonajú.
Platonické výzvy na samoočistu justície sú plesnutím do vody. Vraj väčšinu z nich tvoria slušní a čestní ľudia. Netvrdím opak. Ale, kde sú? Zatiaľ sa neozval jediný.
Ako sa opakovane dozvedáme, konať nemôže vláda, prokuratúra, minister, hoci by všetci tak veľmi chceli.
Asi bude treba opäť vyjsť do ulíc. Sila verejnej mienky je mocná zbraň občianskej spoločnosti.
Príležitosť sa ponúka sama. O mesiac uplynie tridsať rokov od Novembra. Tí, čo majú dnes menej ako päťdesiat ho nezažili. A ak áno, tak v detských kočíkoch alebo v školských laviciach
Milí spolupamätníci, ruku na srdce.
Toto sme chceli?
